Na základe mojich aktivít ako predsedu Odborového združenia sestier a pôrodných asistentiek mi nedávno telefonoval spolumajiteľ jednej okresnej nemocnice. Zaujímal som sa totiž o to, akým spôsobom v jeho nemocnici zaobchádzajú so sestrami.
Povedal mi, že ja som nikto, ale že on niečo znamená a má veľkú moc. Potom mi povedal, aby som sa prestal zaujímať o jeho nemocnicu, lebo ma zbalí polícia, keď mi podstrčia skladačky s drogami, alebo ma niekto naloží do auta. Dookola zdôrazňoval, že má veľkú moc a že nemocnica je jeho a nikto a nič - ani zákony - mu nebudú prikazovať, čo v nej smie a čo nesmie robiť.
Meno toho pána, nebudem uvádzať. O jeho vyhrážkach som informoval svojho nadriadeného, ako aj orgány Policajného zboru SR. Záznam o incidente som odovzdal aj predsedovi Výboru pre zdravotníctvo NR SR, ktorého zasadnutia som sa zúčastnil pár dní po tomto incidente.
Píšem o tom všetkom preto, aby sme si uvedomili, kam sme sa dostali a aká na Slovensku panuje atmosféra. Ľudia, ktorí by sa mali báť a hanbiť, lebo znevažujú sestry a protizákonne ich nútia podpisovať delené úväzky, sa namiesto toho oháňajú mocou a vystavujú na obdiv aroganciu a brutalitu. Ako je možné, že si to môžu dovoliť? Odpoveď je jednoduchá. Štát totiž vysiela signály, že je na nich krátky a oni veľmi dobre vedia, ako túto slabosť využiť.
